Ulička a ja

Utekám sediac v metre. Chcem sa schovať pred svetom. Cítim sa presýtený ľudmi. Myslím, že najlepšie bude skryť sa doma. Zavrieť sa a zamknúť. Vonku je teplá noc a predstava, že vchádzam do nevyvetraného bytu, ktorý pravdepodobne nie je ani prázdny umocňuje vo mne úzkosť. Zrazu neviem, kde sa schovať, aby som sa mohol v kľude „nadýchnuť“. Vbehol mi smútok a slzy do očí. Zarazili ich tvoje slová, ktorými si popisoval uličku medzi preľudnenými ulicami, ktorá je prázdna úplne bez povšimnutia. Túžim ju vidieť, pobudnúť tam. Vystúpim na povrch pri Obecnom dome. Ľudí okolo nedokážem vnímať. Zastavujem sa pri výklade s hračkami. Zaplavuje ma nostalgia detstva. Opäť slzy v očiach. Spomienka na maminu. Nedokážem jej vrátiť všetko to, čo mi dala počas môjho detstva. Som tak malý a bezmocný. Pokračujem ďalej. Veľkoplošné fotografie v ďalšom výklade, detaily, ktoré unikajú ľudstvu, ďalší nával úzkosti, nikdy nedokážem „pohltiť“ všetku krásu sveta. Zrnko peľu zblúdené v krajine. Svetlá lámp zakrývajú nedostatky dokonalosti. Už je blízko, zachádzam za roh. Predieram sa davom...Zázrak, nádych. Je tam taká, ako si ju opisoval. Prázdna a krásna. Len ulička a ja.