..už si ani nepamätám, či ráno bolo slnko na oblohe, alebo prekryl ho veľký mrak. Pamätám si len dotyky, úsmev, hlas. Zvonenie budíkov a telefónov. Proti mojej vôli som bol prinútený skočiť do nového dna.
V metre som bol opäť len kamarát. Snáď v súkromí som niečo viac. Ospalé tváre ľudí, vyplašené tváre detí. Metro stojí a stúpam hore. Vynáram sa z diery. Prechádzam cez cestu na červenú, auto zatrúbi, pobehnem. Hľadám kľúče od pracovného kolotoča, otváram kanceláriu. A už sa to rozbieha. Ruské kolo rôzneho dopytu, búracie autíčka telefónneho konfliktu. Nádych výdych...Atrakcie pokračujú. Manéž v zasadačke. Klaňačka, tlieskačka. Vypínam počítač. Odchádzam na víkend intenzívneho kurzu. Cestou hmla, ktorá by sa už ani krájať nedala a nože by stupila.. Meškanie, všetci už po večeri sedia v učebni. Hello! – jediné na čo sa zmôžem po celom dni. Lekcia skončí, premýšľam, či víno si dám. Usúdim, že ešte nie je čas na pracovný coming out, tak len minerálku nalievam. Ešte pár čísel pripravím na pondelok a napíšem blog.
Budúcnosť cez prítomnosť stráca sa v minulosť.
A čo ďalej napíšem, je len dohad, že by sa mohlo stať. Zídem dole na bar, dám dvojku červeného a vypijem ho sám. Nemám chuť baviť sa s niekým. Príliš často myslím na teba. Nerád zaspávam sám.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára