Zaprášené v stojane

...spomienky schované. Našiel som ho zaprášené v stojane s cédečkami. Od čias čo sme sa každý vybrali svojou cestou som ho nepočúval. Vždy si ho púšťala pred spaním. A tak som učinil aj ja tento krát. Ľahol som si do postele. V momente, keď zazneli prvé tóny, v hlave sa mi začal odohrávať film. Starý asi štyri roky. Film o tom, ako sme si hľadali cestu k sebe. Ako sme vymedzovali hranice a vzápätí ich rúcali. Ako si sušila blúzky na vešiaku, aby sa nepokrčili. Ako sme sa pohádali. Ako sme spoločne plakali. Film o tom, ako sme spolu žili. Avšak spomienky sú pochmúrne, akoby pochádzali z baroka. Dni prežité prekrývala noc hlboká. Strach a neistota z ďalších dní prekrýva deň slnečný. Bez teba by som sa utápal v temnotách. Klesal by som a uberal na hodnotách. Spomínam si na jedno nedeľné jarné popoludnie. Slnko ohrievalo sklenené okenné tabule a vpíjalo sa do červeného koberca. Ty v bledomodrom tričku sedíš za stolom a maľuješ. Netrpezlivo čakám kedy bude dielo hotové a spýtaš sa: „Môže byť?“