Deň zo života

..už si ani nepamätám, či ráno bolo slnko na oblohe, alebo prekryl ho veľký mrak. Pamätám si len dotyky, úsmev, hlas. Zvonenie budíkov a telefónov. Proti mojej vôli som bol prinútený skočiť do nového dna. 

V metre som bol opäť len kamarát. Snáď v súkromí som niečo viac. Ospalé tváre ľudí, vyplašené tváre detí. Metro stojí a stúpam hore. Vynáram sa z diery. Prechádzam cez cestu na červenú, auto zatrúbi, pobehnem. Hľadám kľúče od pracovného kolotoča, otváram kanceláriu. A už sa to rozbieha. Ruské kolo rôzneho dopytu, búracie autíčka telefónneho konfliktu. Nádych výdych...Atrakcie pokračujú. Manéž v zasadačke. Klaňačka, tlieskačka. Vypínam počítač. Odchádzam na víkend intenzívneho kurzu. Cestou hmla, ktorá by sa už ani krájať nedala a nože by stupila.. Meškanie, všetci už po večeri sedia v učebni. Hello! – jediné na čo sa zmôžem po celom dni. Lekcia skončí, premýšľam, či víno si dám. Usúdim, že ešte nie je čas na pracovný coming out, tak len minerálku nalievam. Ešte pár čísel pripravím na pondelok a napíšem blog. Budúcnosť cez prítomnosť stráca sa v minulosť. 

A čo ďalej napíšem, je len dohad, že by sa mohlo stať. Zídem dole na bar, dám dvojku červeného a vypijem ho sám. Nemám chuť baviť sa s niekým. Príliš často myslím na teba. Nerád zaspávam sám.

Ticho medzi vami

Pamätáte sa na tie chvíle, keď trávili ste spolu všetok voľný čas. Nepotrebovali ste sa rozprávať. Všetko bolo obsiahnuté v tichu, ktoré bolo medzi vami. Stačil jeden pohľad a vedeli ste, na čo myslí ten druhý. Život pretekal okolo vás v miery. Zošedivel vám nejeden vlas. Teraz sedíte v čakárni a čakáte na rozsudok. „V mene Slovenskej republiky“ už nebudete jeden, ale každý zvlášť. Ticho je i tento krát lež s príchuťou inou. Nevieš, na čo myslí. Ste každý sám. Kedy nastal ten zlom, keď namiesto brzdenia sekundovej ručičky tlačíš ju očami vpred. Kedy nastal ten deň, kedy láska zmenila sa v hnev. Kedy nastal ten čas, keď ticho medzi vami, začalo sa trápnou chvíľou nazývať.

Hranice

Prekročil som vymazanú hranicu našich štátov a opäť som nedokázal prekonať hranicu rozdielnych svetov. Ten svet je už príliš vzdialený a cítim sa v ňom stratený. Nechcem ryť ďalšie vrásky do jej tváre, keďže nemám čas na ich vyrovnanie. Je lepšie samotu predstierať, i keď si tu TY a mám ťa moc rád.

"Venkovský učitel"

„Venkovský učitel“ je príbeh o učiteľovi prírodopisu, o samote a túžbe, o tolerancii a netolerancii, o hľadaní a pochopení. Film „Venkovský učitel“ mohol byť s väčšou dávkou perverznosti len výsmechom menšiny, umocnením romantiky len obyčajným gýčom a neokresanou dávkou vtipu ďalšou bezcennou fraškou. Emotívne scény nie sú násilne ukončené vtipom, ale pomaly doznievajú za sprievodu hudby a dlhých záberov bez strihu. Línia filmu balansuje a divák každú chvíľu očakáva, že dej spadne do vyjazdených koľají novodobej českej kinematografie. Avšak režisér Slama a Pavel Liška v úlohe učiteľa po spolupráci na filmoch „Divoké včely“ a „Štěstí“ majú jasnú predstavu a razia nový smer.

Ulička a ja

Utekám sediac v metre. Chcem sa schovať pred svetom. Cítim sa presýtený ľudmi. Myslím, že najlepšie bude skryť sa doma. Zavrieť sa a zamknúť. Vonku je teplá noc a predstava, že vchádzam do nevyvetraného bytu, ktorý pravdepodobne nie je ani prázdny umocňuje vo mne úzkosť. Zrazu neviem, kde sa schovať, aby som sa mohol v kľude „nadýchnuť“. Vbehol mi smútok a slzy do očí. Zarazili ich tvoje slová, ktorými si popisoval uličku medzi preľudnenými ulicami, ktorá je prázdna úplne bez povšimnutia. Túžim ju vidieť, pobudnúť tam. Vystúpim na povrch pri Obecnom dome. Ľudí okolo nedokážem vnímať. Zastavujem sa pri výklade s hračkami. Zaplavuje ma nostalgia detstva. Opäť slzy v očiach. Spomienka na maminu. Nedokážem jej vrátiť všetko to, čo mi dala počas môjho detstva. Som tak malý a bezmocný. Pokračujem ďalej. Veľkoplošné fotografie v ďalšom výklade, detaily, ktoré unikajú ľudstvu, ďalší nával úzkosti, nikdy nedokážem „pohltiť“ všetku krásu sveta. Zrnko peľu zblúdené v krajine. Svetlá lámp zakrývajú nedostatky dokonalosti. Už je blízko, zachádzam za roh. Predieram sa davom...Zázrak, nádych. Je tam taká, ako si ju opisoval. Prázdna a krásna. Len ulička a ja.