Možno

...nie, nevyslovuj to! Je to asi tri roky, čo som rezignoval na funkciu "livesaver" rodinných osudov. Jednoducho som odišiel a začal žiť svoj sen. Nebolo jednoduché zorientovať sa v životnom chaose a určiť si priority. Občas som pociťoval odpor. Mierne náznaky, že sem nepatrím. Ignoroval som to. Svet beriem globálne. Hranice sú pre mňa len čiarou na mape. Tretí rok sa pokúšam žit svoj sen. Bol som presvedčený o tom, že už všetci sa s tým zmierili. Na nie moc pozitívne telefonáty z domova, som si celkom zvykol. Ale posledný ma prekvapil. "Možno by bolo lepšie, keby si sa vrátil...", zaznelo po dlhšej odmlke v rozhovore. Mlčal som. Neveril som, že by to mohla povedať. "Keď prídeš, tak sa o tom porozprávame..." zaklincovala truhlu osudu a čakala na reakciu. Moja predstava o pohodovom víkende doma na Slovensku sa rozplynula v týchto dvoch vetách. "Prečo?" spýtal som sa, i keď odpoveď mi bola už dávno známa. Nenachádzala sa momentálne v ideálnej situácii. Manžel, ktorý hľadá lásku na iných miestach, len nie doma. Syn, ktorý nehľadá preistotu nič a sedí celé dni doma. Ničí ju to. Kládú príliš veľké nároky a ona už nevládze vzdorovať. Jedinu útechu nachádzala vo mne. A ja som sebecky rezignoval. Utiekol a chcel zabudnúť na všetko. "Tatino znova s tým začal", bola jasná odpoveď. Naprázdno som preglgol. "Dobre, v piatok večer vyrážam autobusom, takže som na Slovensku okolo jednej v noci. Povieš mu, aby ma prišiel vyzdvihnúť?", odpovedal som, akoby som jej odpoveď nepočul. I keď každé jedno slovo sa mi hlboko vrylodo duše... "Napíš mu ty, aby pre teba prišiel. To viac zabere..." Nemám rád ješitných ľudí. Odpor k nim som získal už v detstve. Tým v podstate rozhovor skončil. Zbytok som moc nevnímal. V hlave mi hučalo len jedno..."tatino znova s tým začal"...