Neprotestuj

...je to zbytočné. "Prosím", spýtal som sa zvedavo po zdvihnutí sluchátka. "Ahoj moj", ozvalo sa. "Ahoj mami", odpovedal som radostne hneď po identifikácii hlasu. Nastala pauza a dlhý nádych. Vytušil som, že to nebude telefonát len o počasí... "...dnes sa mi s tým priznal..." ...a o veciach bežného života. " Trvá to už rok, má dve dospelé dcéry, vnúča,...chce sa rozviesť." Zhlboka som sa nadýchol. Vedel som o tatinovej "bokovke", ale myslel som, že je to už dávno preč. "...čo? Nechápem.", reagoval som prekvapene. "Vraj si našiel novú rodinu a chce sa osťahovať." Jej slova znely ťažko. Celou silou sa mi zavesili na ramená. "Novú rodinu...?" to spojenie ma zarazilo. Dalšie fakta mi už unikali a nemohol som sa sústrediť. Plakala. Stracala slová až kým urýchlene neukončila telefonát. Nezmohol som sa na viac než dve vety a jeden pozdrav. Chcel som byt v tej chvíli s ňou. Chcel som ju objať. Chcel som jej utrieť slzy. Chcel som jej povedať, že to bude dobré. Chcel som si urobiť aliby sám pre seba, že som dokonalý syn. Tá správa neprišla v hodnú dobu. Ale aká doba je vhodná na takéto správy? Nevedela, že už dva týždne ma trápi láska. Ako ináč - neopätovaná. Nevedela, že som na pokraji "osobného finančného krachu". Nechcel som byť dovodom jej vrások. A preto som sa vždy tváril, že je všetko tak, ako by chcela. Zložil som slúchadlo a tváril sa, akoby tento rozhovor neprebehol. Akoby to bol sen, z ktorého sa jednoducho prebudím a zabudnem. Nič mi nejde lepšie, ako hra na bezproblemového človeka. Vonku už bola tma, keď som sa vrátil z práce domov. Zabuchol som za sebou všetok svet. Vonku som vymkol bezproblemového človeka. Postupne som si začal uvedomovať váhu a zmysel jej slov. Pomaly som klesol na pohovku. V nose som ucítil tu známu štiplavú bolesť z detstva, po ktorej vždy následovali slzy. Tak dlho som neplakal. Snažil sa byť silný v každej situácii. Teraz som bol porazený. Ten, ktorému sa behom týždňa rozpadol svet bez akéhokoľvek varovania. Nikdy predtým som sa necítil tak sám...